OdporúčameZaložiť web alebo e-shop

ZDRAVÁ CHRBTICA

HISTÓRIA KULTURISTIKY V TOPOĽČANOCH


TOPOĽČIANSKA KULTURISTIKA


Pomoc pri získavaní doplňujúcich informácií a fotografií k spracovaniu histórie topoľčianskej kulturistiky mi poskytli páni Ivan Mallo, František Zubatý, Ivan Cápay, Vladimír Hlavina, Róbert Chochula, Jozef Sitkey, Anton Ševčík, Viliam Mokrý. Všetkým veľmi pekne ďakujem.


Ctení návštevníci, vítam vás na mojej webovej stránke a ponúkam zaujímavé čítanie o minulosti Topoľčian


Najstaršie archeologické nálezy patria do staršej doby kamennej (40000 rokov pred n.l.). Intenzívnejšie bola lokalita Topoľčian osídlená v praveku v mladšej dobe bronzovej (1200-700 pred n.l.). V mladšej dobe železnej (400-200 pred n.l.) obývali územie Kelti. V 4. storočí pred n.l. až v 1. storočí sem prenikali Germáni, po nich Avari.

Slovanské osídlenie

Počiatky slovanského osídlenia v karpatskej kotline sa datujú pred rok 470 (predpokladá sa, že naši predkovia pochádzali z oblasti medzi riekami Visla a Dneper). V našej lokalite sa objavuje slovanské etnikum pred 9. storočím. Tok rieky Nitry vytvoril v oblasti Topoľčian viacero ramien, v ktorých okolí prevažoval topoľový porast - osadníkov nazývali Topoľčaně.

Po rozpade Veľkej Moravy (836-907) postupne v moci Uhorska

V rokoch 623-658 bola lokalita súčasťou Samovej ríše a na prelome 7.-8. storočia vzniknutého Nitrianskeho kniežactva - Pribina. V priebehu 11. storočia sa stali trhovým a mýtnym miestom a sídlom fary. Najstaršia doložená písomná zmienka o Topoľčanoch je v zachovanej darovacej listine z roku 1235 uhorského kráľa Bélu IV. (žil v rokoch 1206-1270); v nej sa spomína osada Tupulchan spájaná s rokom 1173. Čoskoro sa z osady vyvinulo slobodné kráľovské mesto.

V moci Čákovcov

Po vpáde Tatárov v roku 1241 sa v priebehu 70-tych rokov 13. storočia ocitli Topoľčany v rukách magnátskeho rodu Čákovcov a boli obohnané hradbami (priekopy, palisády i kamenné bašty). Ako mesto sa spomínajú v roku 1334 a v roku 1342 boli opäť kráľovským mestom.

Hrad bol stavaný nad obcou Hornouc (Podhradie) na prelome 13.-14. storočia.

V moci husitov

V rokoch 1431-1435 ovládli mesto husiti (Prokop Holý) a veliteľom posádky bol Jan Šmikovský, v roku 1433 ich posilnil vojskom Jan Tovačovský, kapitánom topoľčianskych husitov bol v rokoch 1433-1435 Jan Čapek zo Sán. Po vyplatení odstupného z mesta odišli. V rokoch 1440-1447 ovládli mesto radikálnejší bratríci (Jan Jiskra, ktorý získal v Hornom Uhorsku veľké majetky a vplyv). Po vyplatení odstupného z mesta odišli. V regióne Topoľčian sa pohybovali aj ďalšie vetvy husitov - táboriti a sirotkovia.

V roku 1446 Pongrác II. zo Svätého Mikuláša (správaním lúpežný rytier) prepadol Jana Jiskru v jeho meste Topoľčany, ale Jiskrovi sa podarilo ujsť. Pongrác mesto vypálil a ukoristil stovky koní (husiti ich používali na ťahanie vozov mobilnej vozovej hradby). Keď sa po čase Jiskra vrátil s mohutným vojskom žoldnierov a obliehal Pongráca v hrade Hlohovec, musel spor s Jiskrom urovnať Pongrácov spojenec - od roku 1446-1453 uhorský gubernátor Ján Hunyadi (otec neskoršieho kráľa Mateja Korvína - ako 15-ročný vládol od roku 1458-1490, zomrel na mŕtvicu, vraj od rozčúlenia).

Turecké nájazdy

V 16. a 17. storočí mesto trpelo pod tureckými nájazdami a odvádzaním veľkých počtov zajatcov do otroctva. Rozvoj Topoľčian spomalili početné požiare aj zemetrasenie.

Do roku 1920 malo mesto názov Veľké Topoľčany (Nagytapolcsány - pozostatok prítomnosti v Rakúsko-Uhorsku) - 7239 obyvateľov.

Citácia - zhrnutie: v moci politikov

Až do 5. storočia na území Slovenska žiadni Slovania nežili. K ich invázii došlo niekedy po začiatku 70. rokov 5. storočia. V priebehu pomerne krátkej doby sa tu udomácnili a prežili napriek mnohým pohromám (vpády Avarov v 7.-8. storočí, Maďarov v 10. storočí, Tatárov v 13. storočí, Turkov v 16.-17. storočí, maďarizácii na konci 19. storočia) až do dnešných dní, kedy našou najväčšou pohromou sú naši vlastní politici.

Stummerovci v regióne Topoľčian

V druhej polovici 19. a v prvej polovici 20. storočia výrazne pozitívne ovplyvnila vývoj Topoľčian i celého regiónu rodina Stummerovcov (bratia Carl 1826-1874, August 1827-1909, Alexander 1831-1914. Bankári, priemyselníci, mecenáši a dobrodinci prišli z Viedne v roku 1868 na panstvo v Tavarnoku (Žigmund Forgách tu v roku 1610 vybudoval protiturecký opevnený kaštieľ aj s vodnou priekopou, ktorý bol postupne upravovaný). Súčasne vlastnili úspešné spoločnosti v Rakúsku, Česku a Uhorsku. Pričinili sa o rozvoj poľnohospodárstva, potravinárstva (cukrovar, liehovar, pivovar, mlyny, mliekáreň, syráreň; neskôr chov angorských zajacov pri parku) a drevárstva - ťažba a úspešný export spracovaného dreva - kvalitné bukové drevo sa vyvážalo aj na stavbu lodí (parná píla, parketáreň), súčasťou panstva bola tehelňa. Podporovali školstvo (budovy školských zariadení), zdravotníctvo (nemocnica), cirkev (patronát nad topoľčianskym kostolom, výstavba kostola v Urminciach), chudobných (chudobinec). Starali sa o historickú pamiatku Topoľčiansky hrad.

Kúpili panstvo Nagy-Bodok v roku 1877 sa do kaštieľa v obci nasťahoval Alexander Stummer. V roku 1882 pri delení majetkov medzi bratmi pripadol tovarnícky veľkostatok Augustovi StummeroviV roku 1884 boli August a Alexander (najstarší Carl zomrel v roku 1874) za svoje úspechy v priemysle a obchodovaní ocenení Rádom Železnej koruny II. triedy a získali od cisára titul barónov von Tavarnok.                                                                            August Stummer

August Stummer nemal mužského potomka, a aby meno Stummer nevymrelo, tak adoptoval zaťov a odovzdal im tituly barón. Albert Hardt manžel Amalie 1861-1929 a ich potomkovia niesli meno Hardt-Stummer. Leopold Haupt von Buchenrode a jeho manželka Augusta (potomkovia niesli meno Haupt-Stummer) dostali do daru od Leopoldovho otca usadlosť Tökés Ujfalu (Klatowa Nowejsza) s kaštieľom. Obe dievčatá študovali predtým vo Viedni.   

Kúpalisko v tovarníckom parku, v strede múrika je reliéf hlavy boha Neptúna chrliaceho vodu z úst - dielo Leopolda (Lea) Haupt-Stummera 1887-1973 Viedeň (syn Leopolda a Augusty). Vstup do bazéna bol po schodoch zboku a zozadu. Bazén mal, podľa môjho odhadu, rozmery asi 20x10 m a vyspádované dno asi 1,5x2,5 m, v rohoch oblúky dovnútra bazéna - v nich boli zasadené ihličnany. Raz som v ňom plával, keď niekedy v druhej polovici 60-tych rokov chalani z Tovarník dokázali bazén naplniť vodou, ale komunistov to nenaštartovalo pre prospech občanov. Rodina Stummerova sa venovala aj lyžovaniu v alpských strediskách a hrávali tenis.

V parku mali zimnú aj letnú záhradu. V strede parku bola filagória na kultúrne vystúpenia a tancovanie. Na začiatku 20. storočia si v parku postavili letné kúpalisko s prezliekarňami, sprchami napájané vodou z potoka Chocina a kryté tenisové dvorce (tenisový dvorec mali aj na Kulháni). V strede parku bolo jazierko - potôčik z neho preteká cez park späť do Chociny. V lokalite nad jazierkom bolo vo vyhĺbenom žľabe veľké mlynské koleso (súčasť vodného náhonu v premyslenom vodnom systéme aj s umelým vodopádom). V južnej časti parku boli hospodárske budovy a koniareň. Konštrukcia plota nezabraňovala výhľadom do parku. V blízkosti kaštieľa pri severovýchodnom plote a ceste Tovarníky - Jacovce sa nachádza zvonica.

Osobnosťou, ktorá výrazne ovplyvnila región Topoľčian v prvej polovici dvadsiateho storočia, bol Leopold Haupt-Stummer. Na fotografii vôbec nevyzerá na rozhľadeného a bohatého dvojnásobného baróna podľa našich bežných predstáv. Bol to rozumný, skromný a starostlivý hospodár.

Po otcovej smrti (August Stummer zomrel na zápal pľúc v roku 1909) riadila veľkostatok Augusta Haupt-Stummer (1862-1945) s manželom Leopoldom (1859-1924 nešťastne zastrelený na poľovačke majiteľom panstva v Bošanoch) - presťahovali sa z Klátovej do Tovarník (kaštieľ v Klátovej prenechali dcére Carole 1892-1981, vydatá Biedermann de Thuronyi, jej sestra Gertruda 1886-1979 žila aj s manželom MUDr. Nessnerom v kaštieli v Janovej Vsi). V roku 1913 vybudovali viacúčelovú úzkokoľajnú železnicu na Kulháň (postupne ju predlžovali) aj s telefónnym spojením a s niekoľkými odbočkami - preprava poľnohospodárskych produktov, dreva, ľadu, dobytka a poľovačky, ale aj kameňa a ondatier. Na svoju prepravu ju mohli využívať aj bežní ľudia (medzi nákladnými vozňami bol jeden osobný vozeň). Začiatok trate bol v areáli parnej píly a parketárne v Topoľčanoch. Rušňový park tvorili pôvodne tri lokomotívy, pomenované po barónovych dcérach. Železnička bola necitlivo zrušená v roku 1964 napriek tomu, že sa nedávno predtým uskutočnila jej dôkladná rekonštrukcia.

Cez prvú svetovú vojnu sa barónky vo veľkej sále kaštieľa starali o asi 40-50 ranených vojakov (chodili aj tie z kaštieľov v dnešnej Klátovej a Janovej Vsi) a v chate na Kulháni zriadili ozdravovňu pre vojakov s pľúcnymi chorobami. Od roku 1919 bol Augustou poverený riadením panstva syn Leopold (Leo) Haupt-Stummer (od roku 1928 manželka Helene Gutmann 1900-1988, deti Leo, Pupa, Ernsti), zároveň posledný majiteľ; v dolnom západnom rohu parku mal po I. sv. vojne vybudovaný sochársky ateliér Separé (po druhej sv. vojne premenený na krčmu). Voľný čas trávila rodina Stummerovcov v letohrádku na Kulháni.
Leov mladší brat August Haupt-Stummer (1889-1973) obýval s prvou manželkou Edith Haupt von Buchenrode (1902-1951) vyčlenené rožné priestory v kaštieli v Tovarníkoch.

V roku 1931 dal postaviť Freiherr Stefan Haupt von Buchenrode (1869-1954) na Duchonke nádherný lovecký kaštieľ pre svoju hudobne nadanú dcéru Hedalise (1905-1998), ktorá bola od roku 1954 druhou manželkou baróna Augusta Haupt-Stummera - samotou lesa sa cez otvorené okná začala niesť úžasná organová hudba. Tento revír patril Leovmu bratovi Augustovi a jeho svokrovi Stefanovi Haupt-Buchenrode zo Zlína. V roku 1945 Nemci kaštieľ vypálili - zhorel v ňom Steinmeyer-organ s 2222 píšťalami. V roku 1950 bol zámoček opravený.

Kaštieľ v Tovarníkoch pripomína ruiny budov vo Waršave počas II. sv. vojny po náletoch bombardovacích lietadiel (takto "zachovalý" si ho pamätám z doby budovania socializmu). Ale toto dokázala obyčajná chamtivosť a zlomyseľnosť ľudí. 
Boh je rafinovaný, ale nie zlomyseľný(Albert Einstein).

V druhej polovici roku 1944, po rýchlom odchode Stummerovcov do Rakúska, bol kaštieľ vyrabovaný obyvateľmi okolitých obcí (prišli aj na vozoch) a popritom mnohé rodinné a iné cenné artefakty poškodili alebo zničili. Vyrezávaný luster z veľkej sály kaštieľa (700 kg) môžeme dnes obdivovať na Bojnickom zámku v Hunyadyho sále. Chorá barónka Augusta Haupt-Stummer nemohla odísť a doktor Eugen Gressner sa jej ujal v topoľčianskej nemocnici. Zomrela v decembri 1945 (pred smrťou sa nedozvedela o skaze kaštieľa). Krátko po prechode frontu v roku 1945 rabovali aj vojaci Červenej armády, kaštieľ vyhorel a indície hovoria aj o podpaľačoch z obce. Stavebný materiál dodaný štátom na obnovu kaštieľa bol rozkradnutý a postupne aj stavebný materiál zo samotného kaštieľa. Murivo bolo použité na výstavbu budov v JRD Tovarníky a Ludanice (v roku 1952 dal na to súhlas ONV v Topoľčanoch), takže honosné sídlo zostalo bez striech a poväčšine len s miestnosťami na prízemí a pivnicami - použité na sklady ovocia a zeleniny. V päťdesiatych rokoch minulého storočia sa na trávnatých plochách parku sadili zemiaky.
 
Posledný majiteľ panstva Leopold (Leo) Haupt-Stummer ešte ako elegantný mladík. V urodzenej spoločnosti sa pohyboval s prívlastkom Krásny Leo (Lev). Ak sa môj nebohý otec nemýlil, tak barón jazdil na Tatre 87.
 
Po druhej svetovej vojne boli Stummerovci označení za kolaborantov, nevzťahovali sa na nich reštitučné opatrenia. Napriek tomu chodili skupiny rodiny Haupt-Stummer na Slovensko pokloniť sa pamiatke svojich predkov a určite bolo pre nich skľučujúce vidieť skazu prostredia, v ktorom prežili nádherné detstvo a časť dospelosti.

TOPOĽČANY

Veľké Topoľčany v roku 1900 - pohľad od juhozápadu. Tri dpravné prostriedky ťahané koňmi (stopy po nich - čistenie bolo zabezpečené). V budove (na obr. vpravo) juhozápadne od kostola Nanebovzatia Panny Márie (gotická architektúra z rokov 1790-1802) sa vystriedali: radnica, súd, väznica, vážnica - vážilo a meralo sa pri súdnych sporoch a počas trhov a jarmokov (budova bola demolovaná v roku 1906); dnes tam je kamenné pódium. Vpravo vpredu je konštrukcia pumpy studne. Vidíme stĺp so sochou sv. Jána Nepomuckého (baroková pieskovcová socha z roku 1760) - správne pôvodné meno je Pomucký. Vzadu je ešte neprestavavaný hotel Koruna. Úplne vľavo je vojenský dom (stoličný dom), obývaný príslušníkmi husárskeho pluku.


Kulturistika patrí k hodnotným kapitolám v novšej histórii nášho mesta, v histórii topoľčianskeho športu


Úspechy "malého" športového odvetvia doteraz nedocenili samotní Topoľčanci, ani mestskí funkcionári, poslanci. Jednoducho na to ešte nedorástli. Možno aj preto, že sa v našich radoch neobjavil žiadny politický prominent či mestský, alebo podnikový papaláš, ale len obyčajní chalani, aj keď niektorí vysokoškolsky vzdelaní, ktorí mali radi svoj šport. Niektorí vplyvní funkcionári z topoľčianskych inštitúcií kulturistiku a výsledky oddielu amorálne znevažovali a zároveň sa priživovali na dosiahnutých triumfoch. Bolo to mrzké, pretože sa plytvalo entuziazmom progresívneho rozvoja.





Toto je krása nášho, aj keď miestami ošarpaného, socialistického námestia (174 m nad morom), ktoré dýcha patinou uplynulých rokov a našimi spomienkami. Vľavo je juhozápadná strana námestia (rok 1970) - slnečné pracovné predpoludnie. Pod radnicou - secesná podoba prebudovaného Mestského domu bola dokončená v roku 1911, predajne drogérie a potravín, automobil ŠKODA 1200 STW kombi, vľavo pred potravinami tmavá Tatra 75 (vyrábala sa od polovice 30-tych rokov).
Vy starší - pamätáte sa na veľkú od chrbta zobrazenú farebnú sexi postavu ženy v úzkej sukni (myslím, že bola zelená) s topánkami na vysokom podpätku a v silonkách s vertikálnym švíkom - na fotografii vľavo po nej zostala obitá stena? Bola na stene boku budovy vtedajších lahôdok U Slamku, kam sme na prízemí chodili na tresku (fotografia vľavo, rožná budova v strede fotografie). Výber potravín v sklade v suteréne budovy bol tuzexový - určený pre papalášov.
Vpravo je severovýchodná časť námestia - vyľudnené letné odpoludnie snáď v sobotu či v nedeľu (mladí si architektúru tejto strany námestia nepamätajú), kedy Topoľčanci oddychovali možno aj na vtedy vychýrenej Duchonke. Fotografia vpravo zachytáva aj kľukatú hlavnú cestu, ktorá prechádza cez námestie, od Nitry a Piešťan na Prievidzu; vtedy po nej prešlo auto raz za čas. V pozadí je konský povoz - nič neobvyklé v tej dobe.


Prezentácia je pokusom vzdať hold, spomienku a tiež pamiatku tým, ktorí sa pričinili o rozvoj nielen topoľčianskej kulturistiky. Nie je možné všetkých vymenovať a určiť im presne veľký podiel v jej genéze. Prezentácia si neprivlastňuje právo byť najspravodlivejším sudcom pri vyberaní a posudzovaní jednotlivých artefaktov, etáp vývoja či činov jednotlivcov.

Je nás stale menej a menej, ktorí si pamätáme neodmysliteľnú súčasť topoľčianskeho námestia - chýrny hotel Koruna na severovýchodnej strane námestia (hostinec postavený koncom 18. storočia, prestavaný v roku 1911 v podobnom štýle ako radnica). Krásnu stavbu komunisti v sedemdesiatych rokoch zlikvidovali. Pri hoteli a v hoteli sa v roku 1967 natáčal slovenský film Dáma (hrali v ňom napr. Leopold Haverl, Ivan Palúch) - videl som natáčanie pred vchodom do hotela. Vľavo dolu so zatiahnutými zelenými žalúziami je železiarstvo, vedľa neho bola predajňa ovocia a zeleniny. Vpravo v prízemnom domčeku bola galantéria, ďalej vpravo v poschodovej budove bola na prízemí predajňa Knihy a na poschodí knižnica.
V popredí je oplotený stĺp so sochou Immaculaty (immaculata conceptio - nepoškvrnené počatie, vo výtvarnom umení zobrazenie Panny Márie) z roku 1710 (obdobie baroka). 
Všetko to malo svoje neopakovateľné čaro estetického vkusu, historickú hodnotu umu a fortieľa našich predkov. Bolo to kultúrne dedičstvo, ku ktorému nepristupovali vtedajší vladári s úctou, pokorou a nevenovali mu patričnú starostlivosť.

Vpredu typický kandeláber s neónovým osvetlením (obdobie socializmu), vľavo stožiar, na ktorý sa vyvesovali zástavy.

Prejav barbarizácie v polovici sedemdesiatych rokov - búranie nielen hotela Koruna, ale aj priľahlých budov železiarstva a ovocia a zeleniny, predajne textilu a konfekcie, ktoré boli nahradené gýčovou kockatou architektúrou - úplne narušená historická hodnota koloritu námestia.

Ide o snahu zachovať v elektronickej podobe aj pre ďalšie generácie reminiscencie a dokumenty o živote mladých, ale aj tých starších, ktorých uchvátila od druhej polovice 50-tych rokov 20. storočia „nová“ pohybová aktivita, ktorá najskôr nemala domáci ekvivalent k anglickému "bodybuilding" - v preklade budovanie tela, potom nazývaná kulturizmus a neskôr kulturistika. Napriek výrazným prekážkam vo vtedajšej spoločnosti spojila kulturistických nadšencov do súdržných kolektívov s lokálnymi starosťami a radosťami.

Leto 1966, Duchonka, "pohoda, klídek, leháro". Pri pláži časť priekopníkov topoľčianskej kulturistiky, zľava: Vladimír Dvonč, Ivan Mallo, Walter Rendek, kamarátky kulturistov, Ladislav Cápay, Vladimír Hlavina

Hovorili im kulturisti a oni sa pričiňovali o rozvoj svojho športu i napriek nepriazni centrálnej i lokálnej moci. Moci, ktorá neraz primitívne deformovala kulturizmus a jeho komplexné prednosti. Chalani, mladí muži sa svojím slobodným presvedčením, nadšením spočiatku v jednoduchých podmienkach realizovali v športe, ktorý ich napĺňal a ktorý sa na Západe slobodne šíril a rozvíjal. Posúvali kvalitu i kvantitu kulturistiky vpred, až pomohli dohnať v relatívne krátkom čase tú na Západe. To boli výsledky, ktorými sa vo veľkej miere nemohli pochváliť tí, ktorí ich brzdili.

Mnohé z fotografií sa budú zdať tým skôr narodeným „akési“ povedomé. Možno spoznáte niekoho známeho, niekoho z rodiny. Snáď sa v spojitosti s nimi objaví i nejaká spomienka na roky dávno minulé, prežité v radostnom opojení oduševneného dvíhania železa v atmosfére skromných pivničných posilňovní, v garážových priestoroch či v šopách (chalani cvičievali aj v zime - zababušení a v rukaviciach). Možno sa pridajú spomienky na niekoľkonásobné prezeranie a čítanie domácich a vtedy ťažko dostupných zahraničných kulturistických časopisov plných nádherných fotografií a "neznámych" textov.

Rok 1967, Duchonka a popredný topoľčiansky vyznávač kulturistického myslenia Ivan Mallo, ktorý je považovaný za zakladateľa organizovaného kulturistického hnutia v Topoľčanoch (stredoškolský učiteľ - slovenčina a španielčina, dlhé roky pracoval ako pedagóg na SPTŠ v Topoľčanoch).

Ide o pokus priblížiť život nadšencov topoľčianskej kulturistiky, ich spätosť s kulturistikou, hlavne v jej počiatkoch a potom v jej najúspešnejšom období v meste, v osemdesiatych rokoch. Niektoré úsmevné príhody dotvárajú mozaiku vzťahov i podmienok života. Fotografie zobrazujú vtedajších nadšencov kulturistiky, ktorých tváre i skutky pre rozvoj silového športu by nemali upadnúť do zabudnutia.

Ponorme sa od začiatku do hĺbky prezentácie a vráťme sa do rokov dávno minulých i tých novších, obohatení o nové poznatky aj oprášením našich privátnych reminiscencií.

Leto v roku 1967, idyla na pláži pri vodnej nádrži Duchonka. Priekopníci topoľčianskej kulturistiky sa starali o rozruch na tú dobu nie bežne osvalenými postavami: zľava plecnatý Walter Rendek, šarmantná mladá dáma, vyrysovaný Ján Hulényi s rozvinutým abdominálnym svalstvom a "podrezanými" prsnými svalmi, robustný Vladimír Hlavina, Ivan Mallo predopálený z Dryku (mladí muži mali okolo 24 rokov).

V roku 2001 som zorganizoval stretnutie priekopníkov topoľčianskej kulturistiky. Prítomní pospomínali na minulosť a pohovorili i o súčasnosti. Záber ich zachytáva pri spoločenskom dome od hlavnej cesty. Zľava: Ivan Mallo, Jozef Sitkey, na chvíľu sa pripojil okoloidúci, vtedy úspešný pretekár Ján Čierny, Bystrík Káčer, Vladimír Dvonč, Ján Hulényi, Ivan Cápay, Vladimír Hlavina a za fotoaparátom nevidený organizátor stretnutia Ľudovít Bobula.
 

V Topoľčanoch vyrástli aj výborní športovci: Ladislav Jurkemik, Miroslav Šatan, Ľubomír Višňovský, Ľubomír Hurtaj, Barbora Balážová..., ale aj osobnosť akou bol Rudolf Vrba (Walter Rosenberg) - úspešne sa mu podarilo utiecť z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, neskôr bol uznávaný biochemik žijúci v Kanade.


Duchonka

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Farebná krása Duchonky (275 m nad morom) - brezovo-borovicový háj a vzadu vpravo jelšami obrastený breh, vedľa ktorého ústi do vodnej nádrže potok Železnica (pramení v nadmorskej výške asi 650 m v Považskom Inovci na južných svahoch vrchu Panská Javorina - 942 m n.m.). A vzadu vedľa potoka je za výbežkom do nádrže zakrytá pláž, na ktorej sú na čierno-bielych fotografiách priekopníci topoľčianskej kulturistiky. Vľavo na obrázku vodná hladina zátoky obmývala tzv. malú pláž. Vtedy bolo pre nás nevšedné spájať takýto prírodný výtvor na Duchonke s pojmom "pláž". Pri náprotivnom brehu (výbežok do vodnej nádrže) stál v minulosti vysoký skokanský mostík (asi 3,5 m) a ešte jeden nižší. Aróma vody, miešaná s arómou hája vytvárali v horúcom lete nezabudnuteľnú pachovú stopu v našej pamäti.  

Vodná nádrž Duchonka aj s priehradou (13 km od Topoľčian) sa začali budovať v roku 1961. Podľa mojich informácií sa o to najviac pričinil vtedajší predseda ONV v Topoľčanoch Peter Ondrašík - mal rád prírodu, poľovníctvo (známy je aj tým, že v roku 1968 nedovolil maďarským okupačným vojskám z Varšavskej zmluvy vstúpiť do areálu Topoľčianskych kasární). Nádrž bola prvýkrát napustená 14. mája 1966. Zaťažkávacou skúškou bol následný XIII. Celoštátny zraz turistov (24.-27. júl 1966), kedy sa tam tiesnilo až osemtisíc účastníkov. 

Televízia priniesla reportáž z novootvorenej rekreačnej oblasti pre pracujúcich - po vodnej hladine sa premával i rýchly motorový čln a boli i zábery z neho; vraj kvôli bezpečnosti už platil v ďalších rokoch zákaz plavby pre motorové člny.

Pohľadnica Duchonky z polovice 70-tych rokov dýcha slnečným letom, teplom, pohodou oddychu počas života v socializme. Vtedy slnko hrialo, nepálilo! Hore je chatová oblasť južne nad hrádzou - v pozadí reštaurácia Breza. V strede vľavo časť pravostranného brehu, vpravo návštevníkmi obsypaná veľká pláž. Dole je pravostranný breh pri hrádzi + deka či nafukovačka a oddychovalo sa - podľa tieňa okolo poludnia. Pamätáte si šikmo sklonenú brezu nad vodnou hladinou? V tom čase bolo trendové oddychovať na Duchonke.
Pohľadnicu som dostal od priateľky v júli v roku 1977, keď som bol na vojenčine. Zacnelo sa mi ..., mal som to za pár. "Videl som" slnečnú 
letnú júlovú cestu od Prašíc po Trojičku a vedľa cesty nad priekopou košaté stromy čerešní obsypané zrejúcimi červenými plodmi, dolné konáre opreté o naokolo ušliapané obilie. "Videl som" žltohnedý lán obilia pripravený na žatvu. Vojenčina "nespravila" zo mňa chlapa, ale umožnila mi spoznať akého svinstva je schopný páchať človek s vojenskou hodnosťou alebo skupina mentálne zaostalých mazákov. Odvtedy som zanevrel na armádu. Aj keď medzi vojakmi z povolania aj vojakmi základnej služby boli aj ľudia. 

Duchonka bola vyhľadávaným rekreačným strediskom. V 70-tych a 80-tych rokoch prúdilo cez víkendy nielen z Topoľčian na Duchonku množstvo stopárov, cyklistov, motocyklov, áut, autobusov ovešaných do prasknutia pasažiermi. Cez letné prázdniny žila lokalita čulým turistickým ruchom. Záujem bol nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. V rozhlasových správach v tom období boli bežné informácie, že rekreačná oblasť Duchonka už nemá voľné miesta na stanovanie. To príťažlivé čo vtedy komunisti vybudovali, neskôr "kapitalisti" nechali zdevastovať.


NEMEČKY

Vodná nádrž Nemečky (dokončená v roku 1965) bola v menšom kurze a využívali sme ju, keď sme si chceli zaplávať v čistejšej vode. S bratom Viliamom sme ju výužívali na vtedy nový šport - windsurfing. Vodná nádrž bola postavená pre potrebu kvalitnej pitnej vody pre špičkový československý pivovar a sladovňu v Topoľčanoch - prvé pivo bolo vyrobené v roku 1964 (voda sa brala najskôr z Bebravy) a pivovar dával prácu vyše tisícke zamestnancov. Slad vyvážali pod označením "český slad". Región Topoľčian mal výborné podmienky pre pestovanie pivovarníckeho jačmeňa a chmeľu. Pivo bolo spočiatku označované za kvalitnejší nápoj ako svetoznáme pivo "plzeňského typu". Úspešný príbeh pivovaru a pív Topvar - pýchy mesta sa ukončil tragikomicky v roku 2010.


Topoľčiansky hrad

Nad obcou Podhradie sa týči dominanta okolia - Topoľčiansky hrad (525 m nad morom), asi 16 km od Topoľčian. Jeho vznik sa datuje do prelomu 13.-14. storočia. S prípravnými stavebnými prácami mohol začať otec Matúša Čáka Trenčianskeho Peter a pokračoval Matúš - 2,0-2,5 m hrubý obvodový múr a hlboká suchá priekopa a neskôr veža excentricky vstavaná do obvodovej hradby (vchod do veže bol v druhom podlaží). V druhej polovici 14. storočia bolo vonkajšie opevnenie doplnené o parkanovú hradbu - slúžila pre strelcov.
Pre zaujímavosť: hrúbka steny ranogotickej veže na prízemí dosahuje 2,9 metra a veža má rozmery 9 x 9 metra a bola vysoká 20-22 m. Topoľčiansky hrad bol na území strednej Nitry najmocnejším feudálnym hradom. Od roku 1340 sa uvádza ako Topoľčiansky hrad. 

Na hrad a jeho vládcu Matúša Čáka Trenčianskeho sme boli náležite pyšní, aj keď hradu náležitú pozornosť nevenovali komunistickí vládcovia. Na obr. vľavo je pohľad na hrad zo západu aj s druhou hradnou bránou; vpravo v pozadí vidíme Topoľčany. Na obr. vpravo je pohľad z východu - hlavná brána s prístupovou cestou.


V jeden slnečný letný deň v roku 2023 som so záujmom aj obavami sledoval na monitore diaľkového ovládača vzdušnú cestu dronu (vybavený úžasnou elektronikou), ktorý som vypustil medzi Prašicami a Duchonkou (obr. dole, nadmorská výška asi 300 m), smerom na Topoľčiansky hrad - už po pár desiatkach metrov ho nepočujete ani nevidíte (s veľkými očami štvornohý bzučiaci pavúk). Číselný údaj na displeji ukázal prekonanú vzdialenosť 3,6 km a výškový rozdiel 240 m (dron má rádiový dosah 15 km). S dronom som chvíľu krúžil a "stál" nad hradom - testoval som nádherné pohľady sprostredkované kamerou dronu (až 5,1 K HD videá). Autopilotom som quadrocopter vrátil naspäť. Pri rýchlosti asi 70 km/h prekonal vzdialenosť 3,6 km od hradu za asi 3,1 minúty. Mal som možno šťastie, žiadny poľovník mi dron nezostrelil.

V prípade priaznivého počasia - viditeľnosti plánujem v roku 2024 zrealizovať v odbornej literatúre proklamované vizuálne kontakty z Topoľčianskeho hradu na hrad Uhrovec (26 km), Michalov hrad (29 km), Gýmeš (30 km), Oponický hrad (25 km) a vrch Zobor nad Nitrou (43 km), ktoré by som vám potom prezentoval. Možno to bude možné až z výšky hradnej veže - najmä Zobor ponad masív Vinište.


Podľa najnovších hradných výskumných prác husiti na Topoľčianskom hrade nikdy neboli. Ale zahraničné dokumenty... Pätnáste storočie bolo plné komplikovaných udalostí, spanilých jázd husitov. V roku 1434 hrad obsadila a držala husitská posádka (hajtman husitov-sirotkov Jan Čapek zo Sán). Husiti hrad rozšírili o prvé predhradie s dvojicou protiľahlých vstupných brán. Stred južnej hradby zabezpečili päťbokou baštou, ktorá je prvou replikou táborského typu veží na Slovensku a je aj historicky doložená ako husitská stavba. 

Veľkú prestavbu hradu pred husitmi mali zrealizovať vtedajší majitelia hradu Sečéniovci (Széchenyi - pôvod rodu je zahalený mýtmi a legendami - najpravdepodobnejšie pochádzali z Novohradu čo je Poiplie) - aj časť trojpodlažného hradného paláca. Južný palác mal byť postavený na prelome 16.-17. storočia.

Predpokladaný vzhľad Topoľčianskeho hradu v čase najväčšieho rozkvetu.

Uhorský kráľ Vladislav I. Jagelovský (vládol v rokoch 1440-1444) dal v roku 1443 listinou vplyvnému uhorskému šľachticovi Pongrácovi II. zo Svätého Mikuláša do zálohu hrady Starhrad a Strečno v Trenčianskej župe, ktoré mal do tej doby v držbe Vladislavov verný kapitán hradov Šariš a Topoľčany, hajtman husitov-sirotkov Jan Čapek zo Sán - bojoval po boku Jana Jiskru, ale aj proti nemu. 

Potom sa hrad dostal naspäť k pôvodným majiteľom Sečéniovcom len nakrátko, pretože hrad obsadili žoldnieri Jana JiskruBolo to obdobie "bezvládia", anarchie v Uhorsku, kedy bolo niekoľko záujemcov o uhorskú korunu, kedy neplatili dohody či zmluvy, keď krajinu v rokoch 1445-1447 spravovalo sedem kapitánov - medzi nimi Jan Jiskra, kedy aj husitskí žoldnieri bojovali medzi sebou v službách "niekoho", medzitým boje s Turkami, kedy sa zo spojencov stávali nepriatelia a vzápätí opäť spojenci a ...

V roku 1663 hrad na krátky čas padol do rúk Turkov.

Začiatkom 18. storočia, počas protihabsburského stavovského povstania kniežaťa Františka II. Rákocziho, hrad silne poškodili cisárske vojská (delostrelectvo už malo vyššiu ničivú silu). Aj keď bol hrad opravený, postupne začal pustnúť. 

Letecký pohľad na hrad z druhej polovice tridsiatych rokov minulého storočia, autor etnograf Karol Plicka (1894-1987). Už nevidieť palácový komplex.

V rokoch 1888-1898 nechal barón August Stummer hrad čiastočne upraviť a zakonzervovať a vtedy získal vrchol veže siluetu charakteristického stupňovitého ozubenia, ktoré vidieť zdiaľky (podľa mňa vydarený architektonický počin). Naposledy rodina Stummerovcov hrad upravovala v roku 1924. 

Topoľčiansky hrad pred rokom 1945. Hrad ešte stále spravovali StummerovciVidíme pomerne zachované vonkajšie južné hradby s polygonálnou baštou (v 15.-17. storočí mohli strelci z kuší, husitských hákovníc - pozostatky priečok na zachytenie hákovníc a neskôr z arkebúz z bokov bašty brániť južné hradby), predbránie so stopami strážnice pri hlavnej bráne. Vedľa cesty vedúcej k juhovýchodnej hlavnej bráne vidíme nízke hradby druhého predhradia (asi 2 m vysoké, 0,75 m hrubé) s dvomi strážnymi baštami - tento priestor slúžil na ochranu okolitého obyvateľstva a dobytka. V časoch rizika napadnutia hradu, bol svah určite holý, aby bolo dobre vidieť a zasiahnuť nepriateľa. Po II. sv. vojne použili dedinčania materiál z hradieb na stavbu domov a hospodárskych budov. Sklon ľavého svahu je 21 ° a pravého 18 °. Pre ozbrojených útočníkov bolo namáhavé šliapať po takej strmine k hradu. Jednoduchšie mohlo byť dobýjanie hradu zo strany hlavnej brány a brány na opačnej strane hradu, lenže tam boli na horných rožných baštách umiestnené hradné delá.

Zrúcanina bola a je vyhľadávaným spestrením pobytu pre návštevníkov Duchonky, ale aj zastávkou pre bežných víkendových turistov (pri peknom počasí nádherné výhľady). Hrad by mal mať vizuálne spojenie s hradom Uhrovec (26 km, 591 m n.m., Matúš Čák sa ho zmocnil násilím v roku 1285), už dávno v minulosti zaniknutým Michalovým hradom (29 km, 541 m n.m.) nad obcou Kolačno a s hradom Gýmeš (30 km, 514 m n.m.) v pohorí Tríbeč (Matúš Čák sa ho násilím zmocnil v roku 1302). Ale aj Matúšovým zdedeným Oponickým hradom (25 km, 333 m n.m., mal modernejší obranný systém ako Topoľčiansky hrad, postavil ho Matúšov brat Peter Čak, ktorý zomrel mladý) či s vidieckymi šľachtickými sídlami v Nitrianskej Strede (18 km), Šimonovanoch (25 km), Ostraticiach (18 km), Ruskovciach (14 km) a vrchom Zobor (43 km, 587 m n.m.) ponad masív Vinište.

Dostať sa hore na Topoľčiansky hrad dá zabrať bežnému návštevníkovi. Ale čo taký naložený voz kedysi? Asi ho po strmej kamenistej ceste hneď od obce ťahali voly a nie kone. Vždy ma zaujímali zdroje pitnej vody na hradoch (na Topoľčianskom hrade bola cisterna na dažďovú vodu na nádvorí), vyhadzovanie odpadu a riešenie vtedajších záchodov. 

Na stredovekých gotických hradoch sa veľká potreba vykonávala v arkierových záchodoch (prevétoch). Vystupovali z fasády obytnej veže alebo iného objektu na strane, ktorá bývala na okraji priepasti. V arkieri bola kamenná doska s otvorom. Výkaly padali priamo do priepasti alebo sa tam odviedli ryhou. Hygiena sa vôbec neriešila. Topoľčiansky hrad mal prevét na severnom okraji západnej fasády obytnej veže, a to vo výške 3. podlažia. Jeho zvyšky vidieť dodnes. Dodnes vidieť ďalší, ktorý bol v severnom paláci (odvedenie výkalov do skalnej priehlbne). Na stredovekých hradoch bol chlad, tma, špina a smrad a intimita bola dosiahnuteľná poskromne.

Matúš Čák Trenčiansky (Pán Váhu a Tatier, Matúšova zem, "štát v štáte") - narodený asi v roku 1260 a zomrel v roku 1321. Žiadny z vtedajších uhorských kráľov si netrúfol na Matúša Čáka a nepomohli ani cirkevné kliatby uvalené na neho. Od roku 1297 zastával najvyššiu hodnosť - palatín krajiny. Na vrchole moci kontroloval 12 stolíc a 30 hradov (niektoré údaje hovoria o vyšších číslach). 
Csákovci pochádzali z Ostrihomu (na slovenskej strane Dunaja sa oproti Esztergomu nachádza Štúrovo); Matúš sa nepovažoval za Slováka ale za Uhra.


Za vývojom rekonštrukcie hradu nestojí štát a jeho špecialisti, ale súkromné osoby, výskumníci, ktorí by mohli k svojej živnosti pristupovať utilitárne a robiť len to nevyhnutné minimum, ktoré od nich vyžadujú právne predpisy. Doterajšie rekonštrukcie boli financované zo sponzorských darov a z Nórskych fondov. Pri rekonštrukcii hradu sa objavili "akési" podozrenia.


V dejepise sme sa učili o dejinách zahraničných krajín až nepochopiteľne detaily, ale o dávnej histórii v našom regióne nám nebolo ponúknuté takmer nič

Úsvit našich predkov. Najstaršie stopy po prítomnosti človeka v chotári obce Podhradie sú zo staršej doby železnej – halštatu (700–450 pred n. l.). Na východnom svahu vrchu Úhrad (685 m n. m.) boli objavené zvyšky hradiska s valovým opevnením, ktoré zrejme postavil ľud lužickej kultúry (kultúrny komplex strednej bronzovej doby až po laténsku dobu - 1300-400 pred n.l.) - starovek.

Lužické osídlenie je doložené zberom črepov aj na hradnej vápencovo-dolomitovej skale. Predpokladá sa, že išlo o neopevnenú výšinnú osadu, pretože zatiaľ tu nebolo objavené valové opevnenie. Výsledky posledného výskumu v suteréne južného paláca Topoľčianskeho hradu posunuli obdobie prvého osídlenia polohy do mladšej a neskorej doby bronzovej (2000-1000 pred n.l.).

Jaskyňa Opálená skala sa nachádza juhozápadne od obce Podhradie v lesoch Považského Inovca asi 250 m od lyžiarskeho vleku. Je dlhá 50 m a prudko klesá do hĺbky 13,5 m. Sinitrová výzdoba (krasová výplň) jaskyne je značne poškodená od ľudí. V jaskyni je usídlených 6 druhov netopierov.

Druhou je novoobjavená jaskyňa Džimova spása - fluviokrasová jaskyňa s dĺžkou 193 m a hĺbkou 27 m. Má krásnu kvapľovú výzdobu. Nachádza sa asi 1200 m južne od obce Podhradie v Nízkom Inovci v masíve Vinište (528 m n.m.; chránený areál v treťom stupni ochrany) v nadmorskej výške 450 m
 
V masíve Úhradu je tretia, bezmenná, nepreskúmaná jaskyňa.

Dva úchvatné pohľady na čiastočnú krásu obdobia vrcholného stredoveku a úroveň pevnostného staviteľstva. Na prvom obrázku chýba pôvodná architektúra vzájomne prepojeného palácového komplexu, hospodárskych budov, priestorov pre strážnu posádku, služobníctvo. Druhý obrázok - panoráma hradu z cesty medzi Prašicami a Duchonkou. Zároveň súčasná smutná realita starostlivosti o historické pamiatky na Slovensku.


Kipfenberg je ostrohový hrad (nad strmým útesom) na vysokej skale 430 m nad morom – nad obcou Kipfenberg (Naklonená Hora), v okrese Eichstätt v Bavorsku v Nemecku.

Hrad sa staval v 12. storočí a bol vo vlastníctve grófa Grögling-Hirschberg a v roku 1277 ho vlastnil rytier Kropf, ktorý sa volal Kropf von Kipfenberg.

Hrad má štvorcovú asi 30 metrov vysokú vežu Špicatý zub z obdobia gotiky (približne od polovice 12. storočia do konca 15. storočia)  na ploche 7x7 metrov a vchod vo výške 10 metrov. Hradby jadra hradu sú hrubé 1,45 metra.

Určite aj Vás zaujala vysoká veža hradu, ktorá sa veľmi podobá na vežu Topoľčianskeho hradu. Preto mám dôvod si myslieť, že architektúrou hornej časti veže sa mohli inšpirovať Stummerovci pri prestavbe veže Topoľčianskeho hradu.

Kipfenberg je momentálne v súkromnom vlastníctve (prestavali ruiny hradu) a jeho vizuálny dojem a udržiavanie exteriéru aj interiéru je na úplne inej úrovni, ako to je s Topoľčianskym hradom. Veď na palácovom komplexe to je vidieť na prvý pohľad.