Nevzdali sa
TRÚFALOSŤ
V roku 1979 sa rozhodli funkcionári na OV ČSZTV v Topoľčanoch, so súhlasom funkcionárov TJ TS Topoľčany, prestavať balkón sokolovne pre potreby administrácie OV ČSZTV na zasadačku a sklad.
Balkón bol prepojený so šatňou, schodiskom a WC a priestory boli dlhoročným útočiskom členov kulturistického oddielu TJ TS Topoľčany. Lenže smutné bolo, že kompetentní funkcionári nerozmýšľali nad adekvátnymi náhradnými priestormi pre silových športovcov a možno niektorí aj úmyselne chceli zlikvidovať kulturistiku v meste.
Nad tribúnou vľavo je okno, za ktorým končilo schodisko na plochu šatne, ktorá bola pred balkónom v sokolovni. Zboku dole za tribúnou je okno a pod ním sú plechové dvere, ktoré na fotografiách nevidno. Za veľkými oknami vpravo je interiér sokolovne (gymnastika, stolný tenis, box), kde v ľavej časti mali kulturisti istý čas svoju posilňovňu (odtiaľto sa presunul Bystrík Káčer na spoločenský dom a ešte predtým vzniklo v stolnotenisovej herni pri zimnom štadióne Topfitcentrum Zuzany Mišenkovej). Medzi budovami sokolovne a kina (vľavo ošarpaný socialistický kultúrny stánok - na prízemí za malými oknami je v hroznom stave WC) je vchod na asfaltovú plochu a vzadu je vidieť košatý voňavý strom, kvitnúci koncom júna - teraz je táto plocha zastavaná. V sedemdesiatych rokoch bývali tribúny na zápasy mužov prevažne vypredané.
Po obranných reakciách nového predsedu oddielu Jozefa Sitkeya, mu ponúkli malú budovu-domček pri zimnom štadióne (bez okien, šatne, prívodu vody, WC), ktorá naposledy slúžila ako sklad jedovatého styrénu pre výrobňu laminátu!!! V podstate likvidačné podmienky od predstaviteľov topoľčianskeho športu. Jozef Sitkey: „Keď som tajomníka OV ČSZTV upozornil na nedostatky ponúkaného priestoru, dostal som strohú odpoveď – my na dedine chodíme do humna ...“, (pozn.: humno je pozemok za stodolou - budova na uskladnenie poľnohospodárskych plodín). Paradoxne, prítomný mladý a odvážny zástupca hygieny nezdieľal so sebavedomým tajomníkom OV ČSZTV rovnaký názor.
Predseda sa rozhodol konať tiež odvážne ale aj radikálne a pohnal problém až na OV KSS (pre mladých čitateľov: Okresný výbor komunistickej strany Slovenska - rozhodujúci orgán v rámci okresu). Požiadal 
výborného kulturistu Miroslava Vaculčíka (v roku 1980 obsadil 3. miesto na M-Zsl. kraja v Topoľčanoch a 7. miesto na M-Slovenska v Hlohovci) a člena oddielového výboru Ľuda Bobulu, aby tvorili delegáciu vyjednávačov. Jozef dôvodil potrebu Ľudovej účasti tým, že bude mať pri sebe aj vysokoškolsky vzdelaného člena oddielu, učiteľa, čo môže zapôsobiť (kulturisti totižto nemali vo svojich radoch žiadneho straníckeho či podnikového prominenta ako iné finančne preferované športy); tí skôr narodení vedia, že kulturisti neboli v spoločnosti vnímaní povzbudzujúco.
Rok 1980, posilňovňa v suteréne očistných kúpeľov, zľava: Ľ. Bobula, J. Sitkey, M. Vaculčík, J. Borodáč.
V krátkych kožených bundách, čo mohlo byť vnímané aj ako provokácia, ale vtedy boli v móde, sa všetci traja objavili na OV KSS. Tajomník ich prijal vľúdne a sám. A veru sa aj spýtal, kde sú zamestnaní. Spočiatku kulturisti pokojne argumentovali svoje názory, ale potom sa rozohnili a vstali z kresiel, čo znepokojilo súdruha tajomníka natoľko, že na svojom pracovnom stole začal nenápadne stláčať akési tlačidlo. Až o chvíľu si kulturisti uvedomili, že privolával „bodygarda“, vtedy ešte neznámy pojem v socialistickom tábore, pretože do miestnosti vošiel vysoký, čiernovlasý zavalitý chlapík v obleku a v tichosti zostal stáť poblíž svojho šéfa, ale vyjednávači už v horlivej argumentácii neprestali. Spomínam si, že som ako „vzdelanec“ argumentoval dielom literátky Boženy Slančíkovej Timravy, že v tom domčeku budeme natlačený ako Ťapákovci. Po odchode, vonku, Jožo so svojím typicky sarkastickým humorom na adresu tajomníkovho bodygarda poznamenal: „Toho by sme mu zložili za pár minút“.
Neskôr práve tajomník OV KSS Tibor Masaryk bol lojálny voči kulturistom – prostredníctvom návštev predsedu oddielu J. Sitkeya na OV KSS. Súdruh tajomník napr. eliminoval ataky miestnych funkcionárov socialistického zväzu mládeže na usporadúvanie diskoték kulturistami, ale aj Jožove prehrešky v pracovnej disciplíne. Od nadriadených telovýchovných inštitúcií kulturisti peniaze na činnosť takmer nedostávali, a tak ich získavali aj takýmto spôsobom.
Za odvahu pri vybavovaní nových priestorov posilňovne tajomník nezabúdal pri stretnutiach s Jožom Sitkeyom pred prítomným auditóriom poznamenať, že Jožo bol jeden z mála, ktorý sa ho „nebál“. A v tom čase to bola pocta, ktorou sa Jožo nezabudol pred všelikým ešte dlho pýšiť (do nežnej revolúcie). Ale "rád zabúdal" na to, že som tam bol aj ja s Mirom.
Začiatkom roku 1980 získali siloví športovci, najmä zásluhou predsedu oddielu Jozefa Sitkeya, bývalý priestorný sklad uhlia v suteréne očistných kúpeľov (pri nadjazde pri svetelnej križovatke), ktorý si v krátkom čase pozoruhodne upravili. Aj takto sa tvorili podmienky mimoriadne úspešnej éry topoľčianskej kulturistiky začiatkom 80-tych rokov.