Jozef Sitkey
Jozef Sitkey - predseda
Aj napriek tomu aký bol, alebo práve pre to aký bol, sa topoľčianska kulturistika dostala tak vysoko v Československu. Zároveň si myslím, že pochoval do nenávratna oveľa väčší potenciál vtedajšej topoľčianskej kulturistiky, než akým sa prezentovala pod jeho vedením.
Kamarátstva
Od malého chalana bol mimoriadne sčítaný – čítal knihy ale denne aj množstvo novín a časopisov (ich nákup bol jeho ranný rituál). Vo vyplňovaní krížoviek nemal konkurenciu. K jeho osobnému imidžu patrila malá ale presná vzduchovka za 60 Kčs, bol výborný strelec. Už v mladosti sa nechcel nikomu podriaďovať aj za cenu vzdoru, neposlušnosti, neuznával autority.
V druhej polovici 60-tych rokov mal vo svojej pivničke dvojkoleso z malého dopravného vozíka a nadrapoval sa s ním. Rád hrával futbal a strieľal góly. Vždy sa snažil hrať v útoku a byť zakončovateľom - chlapci z Kablo-kolónie hrávali futbal na ihrisku medzi činžiakmi a neskôr na lokalite bývalých "Zelín" (dnes parcela stolnotenisovej herne).
Skončil strednú školu s maturitou – SPTŠ v Topoľčanoch. Ale mal na viac. V lete 1973 končil základnú vojenskú službu a bol na poslednej dovolenke. Na mojej Jawe Cross 90 sme sa vyviezli na Duchonku a vtedy so mnou prvýkrát preplával Duchonku na dĺžku – od pláže po hrádzu. Na bežného smrteľníka, ktorý často neplával, to bol slušný výkon, na ktorý bol náležite pyšný.
V pivnici u Ľuda Bobulu sa v prvej polovici 70-tych rokov viedol aj rebríček výkonov vo vzpieračskom nadhode (kvalitná činka od Andreja Nováka), ktorého iniciátormi boli Ľudo Bobula a Jožo Sitkey. V rebríčku bez rozdielu váhových kategórií bolo asi 12 chalanov. Vzpierať ich "naháňal" Jožo a bolo nepísaným zákonom, že chalani sa tomu „dobrovoľne“ podrobili. Niektoré výkony boli riskantné. Dvíhať ich "naháňal" najmä pred futbalom, ktorý sme ako partia hrávali niekoľko rokov v sobotu alebo v nedeľu na ihrisku IV. ZDŠ pri kasárňach, pokiaľ sa niektorí chalani nepoženili.
V druhej polovici roku 1973 cvičili v pivnici u kamaráta Milana Jožo a Peter Vaňo – v tom čase tam chovali kačice. Aj napriek smradu chalani pravidelne dvíhali železo.
Zľava Jozef Sitkey a Ivan Mallo ako vedúci oddielov v pionierskom tábore v Jelenci v auguste v roku 1979. Jozef (27 rokov) a Ivan (36 rokov) bol podpredsedom oddielu kulturistiky.
Neskôr sa presunuli do vedľajšej pivničky (pôvodné náčinie od Andreja Nováka), ktorá spĺňala hygienickejšie podmienky, bola skrášlená aj obrázkami kulturistov, a tu sa sporadicky stretávali aj iní chlapci z Kablo-kolónie, a tu mali vytvorený rebríček v tlaku na lavičke, keď na žrď pomocou špagátov vešali najľahšie „rekordné“ závažia. Iniciátorom rebríčka bol Jožo Sitkey. Organizovanie súťaží mal v sebe.
Asi v roku 1976 vstúpil Jozef do oddielu kulturistiky TJ TS Topoľčany.
Jozef - predseda oddielu
Oživenie do činnosti oddielu kulturistiky TJ TS Topoľčany vniesol 15. 1. 1979 Jozef Sitkey, keď si efektívne pripravil svoju predvolebnú kampaň na post predsedu oddielu. Jozef nemal výrazné pretekárske predpoklady ani ambície, o to viac bol neprehliadnuteľný ako funkcionár. Pod jeho vedením sa začína najslávnejšia éra v dovtedajšej histórii topoľčianskej kulturistiky. Ale popritom sa postupne profiloval ako autokrat. Jozef pracoval ako plavčík v krytej plavárni v Topoľčanoch a „dokázal sa uvoľniť“ zo zamestnania a vybaviť množstvo záležitostí, týkajúcich sa zdarného chodu oddielu.
Vľavo Gusto Šálek a Jožo Sitkey (polovica 80-tych rokov) odchádzajú z posilňovne v suteréne očistných kúpeľov - vpravo nadjazd nad železničnou traťou). V suteréne za malými okienkami vedľa odparkovanej Škody 100 (kuričova) bola šatňa oddielu kulturistiky.
Túžba sám rozhodovať - rozkol
Hlavne vďaka nemu, nekonformnosti jeho osobnosti, nabrala topoľčianska kulturistika od roku 1979 takú rýchlosť v progresívnom rozvoji. Ale po čase skĺzol do pozície kultu osobnosti a kamarátstvo a dohodnuté pravidlá menil za egocentrizmus. Protirečenia neboli zarážajúce, ale celkom prirodzené, rozhodoval sa podľa okolností, kritériá boli finančné a mocenské. Stal sa z neho autokrat, čo niektorým členom oddielu vyhovovalo - bolo to pohodlné, keď rozmýšľal a riadil oddiel aj za nich. Iní to vnímali s prižmúrenými očami - nechceli sa vzdať možnosti cvičiť v kvalitnej posilňovni. Našli sa aj jedinci, ktorí otvorene podporovali takýto vládny systém a zvýhodňovanie od Joža naplno využívali.
Po rokoch, keď bol oddiel zrušený, sa už nebáli vyjadriť svoje kritické pripomienky k Jozefovým aktivitám a spôsobu vládnutia. Ale ani neskôr sa nevymali zo svojho mentálneho nastavenia, nezapreli v sebe pozitívny vzťah k autokratom, autokratickým režimom.
Na oslavách 1. mája v roku 1983 v Topoľčanoch mali byť Tóno Šaray a Martin Vráblik - špičkoví slovenskí kulturisti (skromní a čestní chalani) v sprievode športovcov. Túto úlohu prijali v pohode. Lenže predseda Jožo si zmyslel, že keď prídu pred tribúnu (svetelná križovatka pri nadjazde), zastavia sa, dajú si dole teplákové bundy a tričká a zapózujú papalášom. O tejto alegórii som sa dozvedel až keď prišli pred akciou nespokojní za mnou - svojím trénerom, aby som sa ich zastal, že oni šaškovať pred tribúnou nechcú. V prvom momente sa mi nápad s pózovaním zapáčil, aj som im to povedal, ale zároveň som rešpektoval ich stanovisko. Možno keby sme sa najskôr stretli ako výbor, a potom im to spoločne vyargumentovali, možno by sme uspeli. Možno...
Predniesli môj názor predsedovi a odmietli pózovať pred tribúnou. Aj tento fakt prispel k rozkolu vo vzťahoch medzi Jožom a mnou, zredukoval priaznivé vzťahy medzi ním a Tónom, Martinom. Postupne končili siloví trojbojári a z oddielu odchádzali spoľahliví pretekári.
Majstrovstvá Západoslovenského kraja v kulturistike v roku 1985 v kinosále Spoločenského domu v Topoľčanoch. Jožo sa veľmi rád prezentoval pred mikrofónom, za mikrofónom, s mikrofónom. Bol sčítaný, s výraznou slovnou zásobou nemal problém s týmto typom komunikácie, na ktorý si dokonca potrpel.
V roku 1985 som dobrovoľne skončil pôsobenie v oddiele, ale s niektorými chalanmi som zostal v kontakte. Ťažko sa mi odchádzalo z oddielu, z toho, čo som pomáhal v dobrej viere budovať, propagovať, ale ... Nakoniec vzťahy dospeli až tak ďaleko, že v roku 1988 odmietol Tóno Šaray štartovať na M-ČSSR v Topoľčanoch (Martin skončil dva roky pred ním - neskôr emigroval do Nemecka). Špičková súťažná kulturistika sa začala strácať na výtlaku.
Môj návrat do oddielu sprostredkoval v roku 1988 kamarát Jano Kovalčík - ale to sa už podmienky v oddiele menili. Členovia oddielu sa dali spočítať na dvoch rukách a o pretekároch ani nehovorím. Rozbité ...
Úspešná éra topoľčianskej súťažnej kulturistiky skončila. Jožo potreboval náhradu - začal šéfovať topoľčianskemu futbalu. Ako? To nech posúdia tí, ktorí sa v tom čase v prostredí futbalu pohybovali.
Jozef s mikrofónom
Január 1987 vyhlásenie najúspešnejších športovcov a kolektívov okresu Topoľčany za rok 1986 v Športovej hale v Topoľčanoch. Jozef s redaktorom slovenskej televízie.
Prvý zľava Jozef Sitkey za topoľčianskych kulturistov, tretí zľava Milan Grman st. za stolný tenis Topoľčany, štvrtá zľava topoľčianska stolná tenistka Renáta Kasalová, piaty zľava kulturista Anton Šaray, ôsmy zľava kulturista Milan Šípek, posledný v poradí je topoľčiansky hádzanár Ladislav Goga. Zvyšné dámy reprezentujú hádzanárky z mimoriadne úspešnej Iskry Partizánske.